O / opprōbro
verb transitive

opprōbro

2nd PP opprō^brāre · 3rd PP opprō^brātum · conj. 1st
(), no perf.
to reproach; taunt; upbraid
ob-probrum, to reproach, taunt, upbraid (ante- and post-class.; syn.: vitupero, objurgo, reprehendo): opprobrare, probrum obicere, Fest. p. 187 Müll.: egone id exprobrem, qui mihimet cupio id opprobrarier? Plaut. Most. 1, 3, 143: rus alicui, id. Truc. 2, 2, 25: adversariis, Gell. 17, 1, 11: mollities cuidam opprobrata acerbe, id. 3, 5 in lemm.